Mimo súbojov play-off ostal i trojnásobný úradujúci majster z Banskej Bystrice. Sezóna bola pre Stredoslovákov špecifická hneď z niekoľkých dôvodov – svoje domáce zápasy hrali na štadióne konkurenčného Zvolena a nanešťastie sa radili k mužstvám, na ktoré pandémia z ekonomického hľadiska doľahla citeľnejšie. Ak k tomu prirátame odchod hlavného sponzora iClinic, rozpočet „baranov“ sa výrazne okliešti. Aj tieto, nie príliš príjemné okolnosti, zohrali svoju rolu a ovplyvnili banskobystrickú sezónu, čoho výsledkom je koniec už v predkole play-off proti trenčianskej Dukle. 

 

Bez domova

Začneme tým, čo sme už načrtli. Zimný štadión v Banskej Bystrici čakala rekonštrukcia, a to znamenalo potrebu nájdenia prechodného domova. Do úvahy prichádzala taktiež hala v Brezne, no voľba napokon padla na Zvolen, s ktorým sa predstavitelia klubu dohodli. Niečo podobné zažil pominulé roky Liptovský Mikuláš, v ich prípade však nešlo o úplne celý ligový ročník. Mimo toho, že i tento faktor v značnej miere ovplyvní finančnú stránku organizácie, na pohode nepridá ani samotným hráčom. Áno, do Zvolena je to síce iba nejakých dvadsať kilometrov a cesta trvá približne pätnásť minút, avšak, absolvovať ju pravidelne a permanentne, potrebné pohodlie nedodáva. Navyše je potrebné sa jemne prispôsobovať mužstvu, pre ktoré ide o stály domovský stánok. Chtiac-nechtiac, pocit „hostí“ ostáva hráčom i predstaviteľom v mysli stále. 

 

zdroj: Projekt Timeout (Patrik Ľupták)

 

Kvalitatívna šírka kádra

Predošlé štyri sezóny zakončili nad hranicou štyridsať kanadských bodov zakaždým minimálne traja hokejisti Banskej Bystrice. Hneď dvakrát dokonca štyria. Tentokrát na túto hranicu dosiahol jediný hráč – obranca Alex Breton. Pri pohľade do historického okienka klubu, ide dokonca o najproduktívnejšieho hráča tímu, s najmenším počtom zisku kanadských bodov od sezóny 2012/13. Vtedy mal ešte o jeden bodový zápis menej center Matej Češík. Tím spod Urpína dlhodobo ťahala iba elitná formácia, zvyšné tri sa príliš nechytali. Najmä dvojička Faško-Rudáš - Ihnačák, začala fungovať po príchode druhého menovaného. Kanaďan s talianskym občianstvom zaknihoval ročník ako jediný hráč „baranov“ s priemerom viac než bod na zápas. Vedeniu tentokrát nevyšla ani stávka na zámorskú kartu. Angažovanie legionárov, ktoré bolo v prípade Banskej Bystrice predošlé roky ukážkové, vymizlo. Josh Winquist sa po odohratí dvadsaťjeden zápasov vrátil do zámoria, dočasné bolo i pôsobenie výrazného Hunter Drewa. Očakávané zrejme nenaplnil Matt Mistele a neohúrili ani Alex D´Aoust, Tanner Jago či Marc-Olivier Crevier-Morin. Šírka kádra, teda fakt, ktorý Banskú Bystricu zdobil počas minulých sezón tentokrát chýbal. To však ide ruka v ruke s rozpočtom. 

 

Neskorý príchod fínskeho kouča

K A-tímu sa z juniorky presunul pred začiatkom ročníka Norbert Javorčík. Štyridsaťšesťročný bývalý mládežnícky reprezentačný kouč na svoje prvé seniorské angažmán zrejme nebude spomínať v najlepšom. Jeho bystrická etapa pri mužoch sa skončila po dvoch mesiacoch, kedy tím figuroval na predposlednej priečke. Kormidlo následne prebral na sedem dní jeho doterajší asistent Rastislav Paľov, potom miesto zaujal Miroslav Chudý – dohoda znela do konca prebiehajúceho ročníka. Skúsený kouč, ktorý už „baranov“ raz doviedol do finále, sa nestihol na trénerskú stoličku ani poriadne usadiť a už sa musel pratať. Po tridsiatich piatich dňoch trénerské rošády pokračovali. Klub lovil v zahraničných vodách, z krajiny tisícich jazier priviedol Fína Tuukku Poikonena. Pomerne dlhý príbeh, a to ho preberáme iba okrajovo. Práve severský kouč však nasmeroval klub správnym smerom, predvádzaná hra tímu začínala naberať rozdielne, lepšie kontúry a nakrátko sa zdalo, že by z toho napokon mohla byť výhodnejšia miestenka pred play-off. Nestalo sa tak a následný osud už hlbšie predstavovať netreba. V negatívach sa však stále dajú nájsť pozitíva, a tým bystrickým je Tuukka Poikonen – pod Fínom by mužstvo mohlo v budúcnosti napredovať.